Pri mojich potulkách Slovenskom za naším kultúrnym dedičstvom som navštívila aj SNM v Martine, kde práve prebiehala výstava venovaná „Majstrom drôtu“ a spomienke na Ladislava Jurovatého st.. V múzeu som mala možnosť vidieť rôzne drotárske diela. Zaujalo ma  ich precízne spracovanie, neobyčajné tvary či kombinácia ornamentálnych prvkov, ktorá bola  vskutku jedinečná. Takže som si ihneď dokázala predstaviť, ako bude nová kolekcia vyzerať. Šperky som skombinovala s pravými bielymi a čiernymi sladkovodnými perlami, ktoré šperkom dodávajú jedinečnosť.

Drotárstvo je považované za jednu z charakteristických čŕt našej národnej kultúry a právom mu patrí významné miesto v dejinách Slovenska. Drotári sa stali symbolom Slovenska a drotárstvo je dnes v našej národnej kultúre – z kultúrno-historického hľadiska, považované za výrobno-technický a umelecký fenomén predstavujúci unikát aj v medzinárodnom meradle. O rýdzo slovenskom pôvode drotárov s typickou „krošňou“ na chrbte a charakteristickým pokrikom: „Hrnce drôtovať!“ ,  svedčí aj fakt, že v 19. storočí si obyvatelia susedných krajín drotárov stotožňovali práve s naším národom.

V roku 2019 bolo „Drotárstvo – remeslo a umenie“ zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Vznik a začiatky drotárstva nie sú presne podložné, jeho korene siahajú na prelom 17. a 18. storočia. Ale dnes sa vie, že sa drotárstvo začalo šíriť z okolia Bytče, kysuckých lazov a spišských dedín na začiatku 18. storočia. Postupne sa rozšírilo nielen na našom území, ale aj do celého sveta. Drotárstvo bolo spočiatku vandrovné doplnkové zamestnanie, ktoré sa zameriavalo na podomové opravovanie riadu a nástrojov.

Slovenskí drotári objavili drôt na praktické využitie a vymysleli unikátnu technológiu ručného spracovania drôtu, čím sa práca s drôtom časom zaradila medzi remeslá. Drotárske remeslo zasiahlo do všetkých oblastí ľudovej kultúry a postupne vyvolalo mnoho zmien. Zaujímavosťou je napríklad drotársky žargón tzv. „krpoština“, ktorou drotári medzi sebou komunikovali. Názov vznikol odvodením od názvu vtedajšej obuvi „krpcov“.  Napríklad „rajónmi“ nazývali oblasti, ktoré si drotári podľa dedičného zvykového práva rozdelili, aby si vzájomne nekonkurovali na rovnakom území.

Spočiatku drotárstvo nepatrilo medzi remeslá, pretože mu chýbala organizačná štruktúra a ustálená technológia. Drotári boli známi svojou skromnosťou, odolnosťou a húževnatosťou, čo im pomáhalo prežiť náročné „vandrovky“ . Pracovali veľmi intuitívne, znalosti si predávali len generačne. Drotárstvo bolo „sezónnym živobytím“, drotári putovali „vandrovali“ za prácou krajinou a ponúkali svoje služby. Ich produkty a služby boli neobvyklé, ale postupne sa stali aj veľmi žiadané. V roku 1820 im cisár František I. doplnením „Patentu o hauzirním  handle“ umožnil živiť sa potulným spôsobom a predávať svoje výrobky. Na to aby mohli drotári za prácou vandrovať, potrebovali byť len vlastníkom podomovej knižky, nepotrebovali vtedy žiadny oficiálny výučný list.

K najväčšiemu rozšíreniu drotárstva došlo práve v 19. storočí. Najznámejšími strediskami na severozápadnom Slovensku boli obce: Dlhé pole, Kolárovice, Kotešová, Štiavnik, Petrovice, Bytča, Hliník, Zákopčie, Čadca, Nesluša, Turzovka, Vysoká nad Kysucou, Kysucký Lieskovec, Lodno, Ochodnica, Podvysoká, Krásno, Kysucké Nové Mesto, Olešná, Makov, Raková, Stará Bystrica, Staškov, Zborov nad Bystricou, Papradno … skutočným centrom drotárstva bola obec Veľké Rovné. Drotárske remeslo  sa stalo masovým javom a ovplyvňovalo život v regiónoch do takej mieri, že  sa pre celý drotársky kraj zaužívalo pomenovanie „DROTÁRIA“. Na Spiši pochádzalo najviac majstrov drotárov z Kamienky a Stráňan, z ďalších obcí to boli Veľký Lipník, Litmanová, Jarabina, Sulín, Hraničné, Malý Lipník, Kremná.

Zo začiatku vykonávali drotári len „opravárske“ práce na pracovnom náradí a predmetoch dennej potreby. Riad opravovali tzv. „haftovaním“ – išlo o prevliekanie drôtu cez navŕtané dierky, čím spájali prasknuté časti nádoby dokopy, potom nádobu oplietli drôtenou sieťou (odrôtovali) vhodným spôsobom podľa tvaru nádoby. Používali  rôzne vzory odrôtovania ako napríklad „do mriežky, do hviezdy, do kocky“ a pod., takto opravenú nádobu vyskúšali ponorením do vody alebo nádobu naplnili vodou. Na prácu používali mäkký čierny drôt, neskôr aj kalený drôt, drôty potrebné na prácu získavali v mestách, ktorými počas vandrovky prechádzali. Okrem keramiky, náradia a továrenských výrobkov opletali aj porcelánové výrobky, alebo aj fajky či lampy, na ktoré používali mosadzný drôt.

V polovici 19. storočia sa začal používať smaltovaný riad, k drotárskej práci pribudlo letovanie, cínovanie a plátanie plieškami. Rozšírili sa druhy materiálov s ktorými pracovali – pribudol zinkový drôt, biely a čierny plech, pozinkovaný plech, pásové železo, cín, atď. Drotári postupne začali okrem opravy aj s výrobou a predajom vlastných výrobkov.

Ako drotári pribúdali, tak sa aj drotárstvo postupne zmenilo z potulného zamestnania na klasické remeslo, ktoré sa rýchlo rozšírilo za hranice a postupne ešte ďalej do sveta (Poľsko, Nemecko, Rusko, USA…). Prvé drotárske dielne vznikli v Prusku ešte pred rokom 1850, čomu napomohla sloboda podnikania, ktorú krajina zaviedla ako jedna z prvých v Európe.  Z drotárov sa stávali nie len zruční výrobcovia ale aj obchodníci. Na konci 19. storočia už boli drotári takmer všade (Európa, stredná Ázia, severná Afrika či oba kontinenty Ameriky). Spočiatku takmer žobravá vandrovná živnosť tak dosiahla nesmierny úspech, ktorý svojím významom presiahol hranice Slovenska a získal uznanie vo svete. Mnohí sa v cudzine usadili a stali sa z nich vážení remeselníci.

Keď vznikli drotárske dielne, neskôr niektoré prerástli až do manufaktúr či veľkých podnikov. Začali sa vyrábať rôzne úžitkové aj dekoratívne predmety ako vešiaky, klietky pre vtákov, hračky, košíky, podnosy, kvetináče, háčiky, sitá… Pre drotárstvo boli veľmi typické práve pasce na myši, ktoré sa stali akýmsi symbolom tohto remesla. Z plechu vyrábali strúhadlá, kanvy, pekáče, lopatky, skrinky, podložky pod misky, atď. Technologické možnosti práce s drôtom ovplyvnili  aj technické a estetické riešenie diel. Pribúdalo náročnejšie a zaujímavejšie zdobenie a na prelome 19. a 20. storočia sa estetické spracovanie diela považovalo za rovnako dôležité ako jeho úžitková hodnota. Preto sa popri tradičnom remesle začal formovať aj smer umelecko-remeselného spracovania drôtu. Najznámejším predstaviteľom bol Jozef Holánik-Bakeľ , ktorý bol majiteľom drotárskej dielne vo Varšave, kde vyrábali nový typ luxusných  úžitkovo-dekoratívnych predmetov, ktoré plietol vlastnou originálnou technikou z jemných upravených a ozdobne spletaných, stáčaných a valcovaných mosadzných drôtov. Výsledok pripomínal čipku či šperkársky filigrán. Išlo svojím spôsobom o neobvyklé spojenie tradičných ľudových košikárskych techník s drotárskymi , aj niektorými šperkárskymi postupmi a dokonca aj s makramé (textilná technika viazania uzlov).

Situácia na Slovensku sa po roku 1945 pod tlakom ekonomických  a politických zmien  mala za následok rušenie živností  a likvidáciu remesiel. Drotárske remeslo začalo síce upadať už po 1. sv. vojne, čo súviselo aj s postupujúcou industrializáciou, ale definitívny úpadok prišiel až po roku 1945.  Ručná práca už jednoducho nedokázala konkurovať masovej priemyselnej produkcii či novým technológiám a materiálom (ako bol napr. plast). Preto vo svojej pôvodnej „úžitkovej“ podobe, drotárstvo skoro úplne zaniklo, venovalo sa mu už len niekoľko  dožívajúcich drotárov.

Drôt sa začal objavovať v úžitkovej a umeleckej tvorbe v 60. rokoch 20. storočia, najväčší záujem o drotárstvo v novej podobe bol hlavne po roku 1990.  Noví pokračovatelia drotárskej tradície pridali tejto technike nové dimenzie, formu a kvalitu, vytvárali zaujímavé dekoratívne diela, plastiky, šperky, úžitkový dizajn…, inovovali výrobný sortiment a úspešne nadviazali na prácu svojich predchodcov tým, že sa dokázali svojou tvorbou posunúť do dekoratívnej a výtvarnej roviny. Posunuli tým hranice možností využitia drôtu ako umeleckého materiálu, ktorý nemá len úžitkovú, ale aj výtvarnú hodnotu.

Na odkaz slovenského drotárstva dokázali v 20. storočí nadviazať niekoľký významní pokračovatelia. Jedným z nich bol práve Ladislav Jurovatý st. Boli to práve diela tohto drotárskeho majstra – dekoratívne podnosy, ktoré som pretransformovala do ornamentálnych šperkov v novej kolekcii „DROTÁRSKA ODYSEA“.

„Majster drôtu“ Ladislav Jurovatý st. bol jedným z prvých výrobcov, ktorý úspešne nadviazal na odkaz slovenského drotárstva v 50. a 60. rokoch 20. storočia. V jeho tvorbe môžete vidieť veľa dekoratívno-úžitkových predmetov z kovu a drôtu, ale aj pôsobivých plastík, ktoré možno považovať za vrchol jeho tvorby (Adam a Eva, Goralský pár, Liptovská nevesta, Liptovský ženích,…). Námety v neskorších prácach nachádzal hlavne v ľudovej tradícii a sakrálnych motívoch. Vo svojej práci kombinoval drôt s kovaným železom. Využíval tradičné remeselné postupy, niektoré z nich dokonca vylepšil (napr. zošívaný slučkový výplet). Od Ústredia ľudovej umeleckej výroby – ÚĽUV dostal titul  „Majster umeleckých remesiel“. Okrem práce s drôtom sa snažil drotárstvo aj propagovať, spolupracoval na tvorbe animovaného filmu Drotárska púť“ v roku 1992. Navrhol viac ako 150 typov výrobkov, ktoré sa realizovali v umelecko-úžitkovej dielni v Hlohovci, ktorú založil aj viedol.  Pokračovateľom jeho odkazu sa stal Ladislav Jurovatý ml.