Región NOVOHRAD je určite jedným z významných historických regiónov Slovenska. Má  zaujímavú minulosť, ktorú môže návštevník objaviť, ak navštívi Novohradské múzeum a galériu v Lučenci, Haličský zámok, či hrad Modrý kameň.

Veľmi si vážim, že som mala možnosť navštíviť a nahliadnuť do zbierok NMG v Lučenci, kde som našla inšpiráciu pre novú kolekciu „Stratený Novohrad“. Kolekcia vychádza z archívnych autentických výšiviek pochádzajúcich práve zo zaniknutých obcí Lešť a Turie Pole, ktoré sa NMG podarilo zachrániť a zozbierať. Vďaka ich snahe zachrániť kúsok minulosti Novohradu, sa jedinečné vzory výšiviek z Lešti a Turieho Poľa mohli zachovať pre ďalšie generácie. Aj preto sa „Stratený Novohrad“ nikdy nestane „zabudnutým“, hoci Turie Pole a Lešť dnes už neexistujú.

Obce Lešť a Turie Pole ležali v doline pod vrchom Bralo na rozhraní Javoria a Krupinskej Planiny. Prvá písomná zmienka je listina z roku 1471 a vraví, že tieto obce patrili do Novohradskej stolice. Ale je pravdepodobnejšie, že obe oficiálne obce vznikli až v 15. storočí. Stáročná história Novohradských obcí Lešť a Turie Pole definitívne skončila v roku 1950, keď obce úradne zanikli a v roku 1951 sa vysťahovali aj poslední obyvatelia. Ostali len ruiny a spomienky ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, pretože územie, na ktorom boli tieto obce, postupne pohltilo rozširovanie výcvikového vojenského strediska, ktoré postupne budovali od roku 1918. Vysťahovaní obyvatelia svoj nový domov našli v susedných obciach Novohradu, v okolí Zvolena a Krupiny. Prispôsobili sa tamojším zvykom a tradíciám, čo malo ale nepriaznivý vplyv na postupné vytrácanie ich kultúry a identity. V súčasnosti je preto takmer nemožné nájsť stopy po materiálnej kultúre týchto obcí.

Pri tvorbe kolekcie som vychádzala hlavne zo vzorov z geometrických výšiviek, ktoré boli súčasťou košieľ, rukávcov, záster a čepcov. Ornament bol najmä geometrický (hladkovanie, hrachovinka) a štylizovaný rastlinný (krížik). Motívy umiestnené do pruhu tvorili rôzne hviezdice, trojuholníky, lístky, kvietky, krivinky, čiary, atď. Krížikovým stehom sa neskôr vyšívali naturalistické rastlinné, figurálne i zoomorfné motívy. Táto oblasť je špecifická krížikovou výšivkou „z opaku“. Používané motívy sú často symetrické, majú najčastejšie dve alebo tri osi.

Mimoriadne dôležitú úlohu medzi počítanými technikami zohrávala krížiková výšivka, ktorá sa vyskytovala na všetkých častiach rukávcov, na spodku mužských záster a gatí. Krížikami sa vyšívali širšie a užšie pásiky podľa toho, na ktorom mieste sa použili. Jednoduchšie motívy vytvárali geometrizujúce tvary, ako napr. čiary, krivinky, kosoštvorce, listy, rozmajrín, krížiky, ďatelinky, atď. Širšie mali podobu hviezdy, jadra. Na výšivkách nachádzame naturalistické rastlinné a figurálne motívy, ako napr. ruže, ľalie, zajace, levy a pod.

V dnešnej dobe je na Slovensku veľký dopyt po všetkom čo sa týka ľudovej kultúry, najmä po ľudových krojoch a výšivkách. V súčasnosti sa o ľudovú kultúru zaujíma veľké množstvo ľudí a už skoro „každý“ chce nejaký kúsok aj vlastniť. Niekoľko rokov späť, keď ľudová kultúra ešte nebola tak známa a vyhľadávaná, som sa stretla s tým, že zdedené truhlice s výšivkami častokrát skončili na smetisku alebo ich dokonca ako nepotrebné staré veci spálili, keďže už v novej dobe neboli moderné. Dnes je to síce úplne inak – ľudové umenie sa akoby stalo „úspešnou predajnou komoditou“, čo je ale tiež v konečnom dôsledku rovnaká strata pre nás všetkých. Pýtate sa prečo? Pretože takéto poklady „z babkinej truhlice“, sa bohužiaľ v súčasnosti dostávajú, až príliš často, do rúk priekupníkov, ktorí ich vzápätí rýchlo predajú do zahraničia či súkromných zbierok s obrovským ziskom. A tak sa stane, že tí, ktorí sa naozaj starajú o uchovanie našich národných pokladov, sa k nim bohužiaľ včas nedostanú.

Pre naše múzeá je veľmi zložité rozširovať svoje zbierky, pretože kým sa „úradne“ dopracujú k ľuďom, ktorí vlastnia takéto predmety, kroje či storočné výšivky, už ich niekto predbehol alebo preplatil, a to čo mohlo byť v múzeu dostupné nám všetkým, navždy zmizne a skončí ukryté v súkromných zbierkach pred verejnosťou. Možno je to dnešnou dobou, možno je príčina iná, faktom ale ostáva, že takto stratené ľudové poklady, sa nám už zrejme nikdy nevrátia. V každom prípade, ak by sa čo i len jeden človek rozhodol venovať múzeám svoje „zdedené poklady“, verím, že každý z nás to ocení, keď sa bude raz prechádzať po výstavnej sieni múzea a bude mať možnosť vidieť nádherný kroj, výšivku, hudobný nástroj, či maľovaný džbán ako exponát múzea.